Ráno nás na lúke za ostnatým plotom víta majiteľ lúky. Je celkom milý, akurát nás upozorňuje, aby sme nefajčili pri jeho kope sena. Keď mu Pablo s Peťou vysvetľujú, že hneď cestujeme ďalej a nezostávame tu táboriť na dlhší čas, dokonca nám zaželá („drum bun“) šťastnú cestu. Delíme sa na stopovacie skupiny ja, Peťa a Pablo s Robom. Stopovať s Peťou je výhra pre nohy, ktorým sa nechce stáť. V priebehu 15 minút nám zastavuje Renault a vezie nás až do Branu, dedinu pod Drakulovým hradom s ktorým Drakula v skutočnosti nemal nič spoločné. 
Robo s Pablom prichádzajú asi 2 hodiny po nás. Robo prichádza značne udýchaný z behu, keďže mu v aute ich stopu z vačku vypadol mobil. Popri čakaní v rade na lístky do Drakulovho hradu stretávame skupinku Slovákov a Čechov, ktorí nám dávajú svoje nepoškodené lístky. Ušetrili sme asi 30 leu. Je nedeľa a pod hradom sa rozprestierajú trhy so stánkami. Pablo si kupuje okarínu, ktorej zvuk počúvame prakticky každý nasledujúci deň. Stopujeme smerom do Brašova, no dlho sa tu nezdržujeme, keďže o pár minút nám ide vlak späť do Bukurešti. Navyše vonku sa nedá moc prechádzať, keďže už tradične prší. Cesta vo vlaku je zážitok z rumunských ciest. Stojíme v uličke mimo kupé a tlačíme sa v bezvzduchom teple. Stojím prakticky neustále v jednej polohe, lebo inú mi priestor neumožňuje. Cesta trvá asi tri hodiny. Približne každých 20 minút sa okolo všetkých ľudí natlačených v uličke predierajú s ostrými lakťami a nevinným pohľadom rumunskí predavači malín v košíkoch. Ľudí vo vlaku vytrháva z utrpenia cesty akurát Pablova virtuózna hra na okaríne. Pravá hudobná lahôdka však na nás čakala až na stanici vo Videle. Zvučka oznamujúca príchod vlakov je bezpochyby tá najsmutnejšia melódia akú ucho človeka mohlo kedy počuť. Napriek tomu, že vo Videle nie je nič zaujímavé k videniu, mesto sa určite oplatí aspoň počuť. Po nasledujúcej prichádza už náš vlak smerujúci na hraničný prechod do Nord Giurgiu. V celom vagóne sme v intímnom prítmí len my štyria. Až na druhej stanici si pristupuje trio domácich, ktorých okamžite očarila Pablova čelovka, ktorou sme si vo vlaku svietili na účty. Oslovujú nás a tvária sa priateľsky. Pýtajú sa či hovoríme nemecky alebo anglicky, aby na nás vzápätí chŕlili opitou rumunčinou. Ponúkajú nám pivo a my odmietame. Onedlho začína dialóg naberať iný smer a trio si pýta peniaze pre svoje hladné deti. Prichádza sprievodca a s ním aj chvíle strachu. Po tom, čo trio nemá lístky sa strháva roztržka, pri ktorej sprievodcovi rozbili nos. Sprievodca nehodlá pokračovať v bitke a pokračuje s rozumom. Slovne uráža agresora a ja sledujem ako 40 cm od mojej hlavy jeden z domácich vyberá na sprievodcu z vačku nôž. Tvárime sa, že nič nevidíme, keďže nás práve zaujalo okolie. 
V skutočnosti je vonku úplná tma a nič nevidíme ani tam. Sprievodca ušiel aj s rozbitým nosom a my tŕpneme v prítmí vagóna sami s agresívnou trojkou. Zo strachu nás vytrháva až obrovitý chlap s nemenej obrovitou sprievodkyňou a zbitým sprievodcom, ktorým sa spoločnými silami podarilo spacifikovať živé nebezpečenstvo číhajúce dovtedy v našej blízkosti. Napriek tomu sa necítime vôbec bezpečne a každý z nás chce byť už ďaleko preč od incidentu. Vonku na staniciach to nevyzerá omnoho pôsobivejšie. Stretnúť rozsvietenú lampu na ulici je ťažšie ako nájsť štvorlístok pozerajúc z okna vlaku. Stále tŕpneme strachom. Cestujeme už asi 4 hodiny, keď sa pozriem na hodinky a zisťujem, že ideme len 32 minút. Konečne vystupujeme v Nord Giurgiu a je už neskorá noc. Našťastie neostávame na pospas ulici a po 5 minútach nasadáme na vlak smerujúci do Ruse a následne Burgasu. Spíme vo vlaku.
Komentáre