Vstávam a zisťujem, že rybí zápach sa rojí z môjho batohu. Blbé mušle zo Sozopolu. Vyhadzujem ich zúrivo a s odporom preč, ale zápach sa neprestáva šíriť z batohu ešte štyri dni potom. Je teplo už zrána a ako Pablo poznamenal, aj údel časomerača sa sťažuje úmerne so zvyšujúcou sa teplotou. Postupne sa pláž plní a tak sa vykuklíme zo svojich spacákov a balíme. 
Hneď zrána sa mi smejú 3 malé deti priamo do očí, keď sa snažím vysmrkať. Mierim preto zahanbene preč z pláže pozrieť Nessebar za jeho hradbami. Po prehliadke stopujeme safari džíp a vraciame sa späť do Burgasu odkiaľ nám ide vlak domov. Vodič džípu, potrubný inžinier nám rozpráva, že Burgas je na prvom mieste v pľúcnej chorobnosti v celom Bulharksu. Vystupujem v Burgase a snažím sa zadržiavať dych až do príchodu vlaku. Vlak nám ide až za 3 hodiny, tak sa asi v polke vzdávam. Prechádzame sa po pláži, a kontrolujeme svoj hrad po ktorom nezostali ani ruiny. V rozpakoch, že som po sebe nenechal ani jednu svoju stopu smerujem na perón. Nasadáme do vlaku a cesta vyzerá byť bezproblémová. Asi po 20 minútach, v dobe keď si vetrám prívalom vzduchu pri okne batoh od mušlového smradu, nás kontroluje sprievodkyňa. Pri tejto príležitosti sa pýta, či nemáme rozmeniť 20 Euro. Rozmieňame jej a pripravujeme sa na dlhú cestu. Za ďalších 20 minút prichádza tá istá sprievodkyňa a pýta sa, či máme miestenky. Žiadne nemáme, lebo český sprievodca nám tvrdil, že potrebujeme len lístok. Žena v železničiarskej uniforme nám okamžite chce predať miestenky za sumu 20 Euro o ktorých vie, že ich máme. Diskutuje s nami, no asi v polke rozhovoru zabúda hovoriť anglicky a nič nerozumie. Protestne začína fajčiť priamo v uličke vagónu pre nefajčiarov ako to napokon robia všetci Rumuni vo vagónoch s označením preškrtnutej cigarety.
Hneď zrána sa mi smejú 3 malé deti priamo do očí, keď sa snažím vysmrkať. Mierim preto zahanbene preč z pláže pozrieť Nessebar za jeho hradbami. Po prehliadke stopujeme safari džíp a vraciame sa späť do Burgasu odkiaľ nám ide vlak domov. Vodič džípu, potrubný inžinier nám rozpráva, že Burgas je na prvom mieste v pľúcnej chorobnosti v celom Bulharksu. Vystupujem v Burgase a snažím sa zadržiavať dych až do príchodu vlaku. Vlak nám ide až za 3 hodiny, tak sa asi v polke vzdávam. Prechádzame sa po pláži, a kontrolujeme svoj hrad po ktorom nezostali ani ruiny. V rozpakoch, že som po sebe nenechal ani jednu svoju stopu smerujem na perón. Nasadáme do vlaku a cesta vyzerá byť bezproblémová. Asi po 20 minútach, v dobe keď si vetrám prívalom vzduchu pri okne batoh od mušlového smradu, nás kontroluje sprievodkyňa. Pri tejto príležitosti sa pýta, či nemáme rozmeniť 20 Euro. Rozmieňame jej a pripravujeme sa na dlhú cestu. Za ďalších 20 minút prichádza tá istá sprievodkyňa a pýta sa, či máme miestenky. Žiadne nemáme, lebo český sprievodca nám tvrdil, že potrebujeme len lístok. Žena v železničiarskej uniforme nám okamžite chce predať miestenky za sumu 20 Euro o ktorých vie, že ich máme. Diskutuje s nami, no asi v polke rozhovoru zabúda hovoriť anglicky a nič nerozumie. Protestne začína fajčiť priamo v uličke vagónu pre nefajčiarov ako to napokon robia všetci Rumuni vo vagónoch s označením preškrtnutej cigarety. Žena trvá na svojom a tak sa po dohode s čekým sprievodcom sídliacom jeden vagón pred nami sťahujeme do uličky tohto vagónu, kde žiaden 5 Eurový poplatok platiť nemusíme. Aspoň do najbližšej zastávky v Kaspičane. Tu po troch hodinách vystupujeme a hľadáme ďalší spoj. Pri jedinom okienku je poriadne rušno a háda sa tu asi poltucet žien s predavačkou lístkov.
Po zhruba polhodinke sa dostávame na rad aj my. Predavačka sa s nami snaží dorozumieť asi 5 minút, keď ju to prestane baviť a bez slov nám zatvára okienko priamo pred očami, aby sa mohla ísť baviť s kamarátmi na lavičke pred stanicou. Tabuľa s príchodmi nám však moc šancí nedáva a vlak nám ide až zajtra. Prespávame na stanici, kde sú priamo pre nás prichystané práve štyri lavičky. Nemôžem zaspať, lebo všetci obyvatelia Kaspičanu si v pravidelných intervaloch počas celej noci chodia kupovať kávu do automatu 3 metre od mojej hlavy. Ten bol skonštruovaný pravdepodobne na jednom výrobnom páse so všetkými tankami, ktorých je hneď vedľa stanice asi 50tka. Po vhodení mince mi pri rozbehu kávomatu vždy zalahne v ušiach a telo sa rozvlní od otrasov. Zvuk rozbehnutého tanku prechádzajúceho mi pásmi cez ucho, šíriaci sa z tohto stroja, ma straší celú noc. Hluk sa blíži k hranici decibelov, ktorú môže ľudský organizmus prežiť bez ujmy na zdraví, a tak sa teším na ráno.
Po zhruba polhodinke sa dostávame na rad aj my. Predavačka sa s nami snaží dorozumieť asi 5 minút, keď ju to prestane baviť a bez slov nám zatvára okienko priamo pred očami, aby sa mohla ísť baviť s kamarátmi na lavičke pred stanicou. Tabuľa s príchodmi nám však moc šancí nedáva a vlak nám ide až zajtra. Prespávame na stanici, kde sú priamo pre nás prichystané práve štyri lavičky. Nemôžem zaspať, lebo všetci obyvatelia Kaspičanu si v pravidelných intervaloch počas celej noci chodia kupovať kávu do automatu 3 metre od mojej hlavy. Ten bol skonštruovaný pravdepodobne na jednom výrobnom páse so všetkými tankami, ktorých je hneď vedľa stanice asi 50tka. Po vhodení mince mi pri rozbehu kávomatu vždy zalahne v ušiach a telo sa rozvlní od otrasov. Zvuk rozbehnutého tanku prechádzajúceho mi pásmi cez ucho, šíriaci sa z tohto stroja, ma straší celú noc. Hluk sa blíži k hranici decibelov, ktorú môže ľudský organizmus prežiť bez ujmy na zdraví, a tak sa teším na ráno. 
Komentáre