Zasa prší. V tomto počasí nie je Retezat, ku ktorému smerujeme už 4 dni, najlepšou voľbou. Pod nohami sa nám rozblatieva cesta a takmer všetko oblečenie aj v batohu máme mokré. Volíme preto ústup s cieľom dobyť vrchy Retezatu až na konci výletu z jeho opačnej strany. Pri stopovaní tvoríme opäť tímy. Dnes som s Pablom. Stopujeme na dva krát, do Hategu a odtiaľ do Simerie, odkiaľ nám ide vlak. Peťa s Robom zastavujú auto pomerne rýchlo a majú aj šťastie na vodiča. Je to muž, ktorý dokáže robiť viacero vecí súčasne. Dokáže predbiehať pomalšie autá, pričom fajčí a telefonuje. Ja s Pablom už také šťastie nemáme. 
Zastavuje nám auto, ktorého počiernejší vodič si pýta za cestu do Hategu vzdialeného asi 30 kilometrov un milion lei. V skutočnosti sa lei už dva roky nepoužíva a nahradil ho nový leu, ktorý je ekvivalentom 10 000 starých lei. Starú menu však nemáme, taktiež sa nám zdá 100 leu veľa, nehľadiac na to, že rumunskí vodič by nám peniaze najskôr roztrhal pri predpoklade, že sú falošné. Posielame ho ďalej bez nás a onedlho stopujeme ďalšie auto s celou rodinkou. Cena 4 leu sa nám zdá oveľa prijateľnejšia a vzhľadom na frekvenciu aút na tejto ceste neváhame zaplatiť. V Hategu krátko nato stopujeme menší kamión. Vodič nás zobral obidvoch napriek tomu, že je voľné iba jedno miesto. Sedím preto na plaste oddeľujúcom obidve sedadlá s neprirodzene rozloženými nohami, ktoré mi na protest tŕpnu. Až tu v dokonale perujúcom vozidle, v ktorom pravidelne stúpam a klesám vo výškach 1 až 3 metre nad zemou spoznávam hrbole rumunských ciest. Vystupujem značne roztrasený v Simerii a plynulosť chôdze nenachádzam až po vlakovú stanicu. Tu sa stretávame aj s Robom a Peťou. Dvojica s Peťou je všade prvá. Spoločne nasadáme do vlaku smerujúceho do Videle. Máme šťastie a do kupé si k nám prisadá ujo informat. Je to starší šedivý človek stelesňujúci príručku na ceste Rumunskom. Vie odpovede na všetky naše otázky o Rumunsku a je ochotný nám rozprávať o histórii, mestách, lesoch, cestách, pamiatkach, proste o všetkom. Pôsobí na mňa tak sčítane, že v momente, kedy idem vo vlaku na záchod, mám chuť sa s ním poradiť, ktorou trasou by to bolo najvýhodnejšie. Čakáme kedy prestane rozprávať, aby sme sa mohli najesť. V batohu na nás totiž čaká pochúťka dňa – lanšmít. Toto jedlo ma dokáže už po dvoch kusoch presvedčiť, že som sýty. Vlak stojí vo Videle, ale my nevystupujeme ako sme plánovali a naše lístky určovali. Vo vlaku sprievodca takmer nechodí a my cestujeme až do Bukurešti. Naša prvá cesta načierno prebehla bez prekážok. Bukurešť je naozaj veľká a kým sa vymaníme spod osvetlených ulíc k miestam na spanie, prebehne asi 6 hodín. Zaspávame o tretej nad ránom, 50 metrov od obytných domov.
Zastavuje nám auto, ktorého počiernejší vodič si pýta za cestu do Hategu vzdialeného asi 30 kilometrov un milion lei. V skutočnosti sa lei už dva roky nepoužíva a nahradil ho nový leu, ktorý je ekvivalentom 10 000 starých lei. Starú menu však nemáme, taktiež sa nám zdá 100 leu veľa, nehľadiac na to, že rumunskí vodič by nám peniaze najskôr roztrhal pri predpoklade, že sú falošné. Posielame ho ďalej bez nás a onedlho stopujeme ďalšie auto s celou rodinkou. Cena 4 leu sa nám zdá oveľa prijateľnejšia a vzhľadom na frekvenciu aút na tejto ceste neváhame zaplatiť. V Hategu krátko nato stopujeme menší kamión. Vodič nás zobral obidvoch napriek tomu, že je voľné iba jedno miesto. Sedím preto na plaste oddeľujúcom obidve sedadlá s neprirodzene rozloženými nohami, ktoré mi na protest tŕpnu. Až tu v dokonale perujúcom vozidle, v ktorom pravidelne stúpam a klesám vo výškach 1 až 3 metre nad zemou spoznávam hrbole rumunských ciest. Vystupujem značne roztrasený v Simerii a plynulosť chôdze nenachádzam až po vlakovú stanicu. Tu sa stretávame aj s Robom a Peťou. Dvojica s Peťou je všade prvá. Spoločne nasadáme do vlaku smerujúceho do Videle. Máme šťastie a do kupé si k nám prisadá ujo informat. Je to starší šedivý človek stelesňujúci príručku na ceste Rumunskom. Vie odpovede na všetky naše otázky o Rumunsku a je ochotný nám rozprávať o histórii, mestách, lesoch, cestách, pamiatkach, proste o všetkom. Pôsobí na mňa tak sčítane, že v momente, kedy idem vo vlaku na záchod, mám chuť sa s ním poradiť, ktorou trasou by to bolo najvýhodnejšie. Čakáme kedy prestane rozprávať, aby sme sa mohli najesť. V batohu na nás totiž čaká pochúťka dňa – lanšmít. Toto jedlo ma dokáže už po dvoch kusoch presvedčiť, že som sýty. Vlak stojí vo Videle, ale my nevystupujeme ako sme plánovali a naše lístky určovali. Vo vlaku sprievodca takmer nechodí a my cestujeme až do Bukurešti. Naša prvá cesta načierno prebehla bez prekážok. Bukurešť je naozaj veľká a kým sa vymaníme spod osvetlených ulíc k miestam na spanie, prebehne asi 6 hodín. Zaspávame o tretej nad ránom, 50 metrov od obytných domov. 
Komentáre