Ráno sa budím za zvuku aút a snažím sa zbaviť spacák blatového nánosu. Veci sú stále mokré, ale slnko na túto časť stratenej zeme akosi zabudlo a tak sušenie nemá význam. Stopujeme, ale v Bulharsku sa to zdá byť o čosi zložitejšie. Po chvíli zisťujeme, že chyba je možno aj v ceduľke, ktorú sme neprezieravo popísali latinkou. Napriek tomu nám zastavuje prvá žena a berie nás všetkých štyroch do Sozopolu. 
Baví ma sledovať jej neustály úsmev v spätnom zrkadle, keď sa rozpráva s Pablom. Ten je z nás všetkých najviac schopný myslieť v angličtine a tak ho vždy vyšleme na predné sedadlo. Vystupujeme v Sozopole a ponáhľame sa na pláž usušiť si veci. Pobrežie tu nie je piesočnaté, ale tvoria ho ostré kamienky a tisícky rozbitých vyplavených mušieľ. Pár krokov po nich rozreže Robovi chodidlo. Pri pohľade na obrovské vlny, ktoré sa trieštia s hlukom o útesy nás more vláka dnu. Dorovnávam Roba a odieram si v mori koleno o vhodne vytŕčajúcu a na mňa čakajúcu skalu. Ten sa však s remízou len tak neuspokojí a krátko nato sa so „zlomeným“ prstom na nohe dostáva opäť do vedenia. Viem, že je pred nami ešte pár namáhavých dní a tak sa vzdávam nároku na remízu a vyliezam z mora.
Baví ma sledovať jej neustály úsmev v spätnom zrkadle, keď sa rozpráva s Pablom. Ten je z nás všetkých najviac schopný myslieť v angličtine a tak ho vždy vyšleme na predné sedadlo. Vystupujeme v Sozopole a ponáhľame sa na pláž usušiť si veci. Pobrežie tu nie je piesočnaté, ale tvoria ho ostré kamienky a tisícky rozbitých vyplavených mušieľ. Pár krokov po nich rozreže Robovi chodidlo. Pri pohľade na obrovské vlny, ktoré sa trieštia s hlukom o útesy nás more vláka dnu. Dorovnávam Roba a odieram si v mori koleno o vhodne vytŕčajúcu a na mňa čakajúcu skalu. Ten sa však s remízou len tak neuspokojí a krátko nato sa so „zlomeným“ prstom na nohe dostáva opäť do vedenia. Viem, že je pred nami ešte pár namáhavých dní a tak sa vzdávam nároku na remízu a vyliezam z mora. „Slnko je dobrá vec, keď svieti“
Na oblohe dnes nevyrástol ani jeden chumáč oblaku a moje telo sa skláňa pod únavnými slnečnými lúčmi. Pol hodina slnka je ale predsalen dostačujúca. Stojíme na ceste a Pablo vyvoláva okarínou dážď, ktorý sa za ten čas stal naším prirodzeným prostredím optimálnym na život. Zastavuje nám opel a vyslobodzuje nás z okolia, kde sa pred slnkom skryl aj tieň. Vodič nás vezie do Prímorska a poučuje nás, že robíme chybu, keď nefajčíme marihuanu a nevieme, o čo prichádzame.
Sme na pláži v Prímorsku, ktorá má byť jedna z najkrajších. Vítajú nás tabule písané česky, bulharčina vrátane ostatných svetových jazykov chýba. Voda nie je to, čo som očakával. Je síce priezračná, ale to mi akurát poskytuje výhľad na ochlpatené chaluhy. Hneď pri brehu sa veselo premáva medúza hľadajúca nohy turistov. Nevydržím v mori dlho, lebo ma ešte páli odreté koleno z doobedia. Robo do vody ani nevstupuje a Pablo s Peťou sa tiež dlho nezdržia. Nelákajú ma ani pretekajúce potápačské okuliare, ktoré sme si s Robom zakúpili na trhu pred plážou.
Odchádzame za mesto a spíme v lese na rovinke. Konečne pokoj.
Komentáre