Ráno nás zobúdzajú brzdy vlaku na stanici v Burgase. Konečne sme pri mori a snáď aj počasie sa umúdri. Na oblohe síce straší hŕstka oblakov, ale ako poznamenal Pablo :“už sa to trhá“.
Na ulici nás oslovuje pri ceste k pláži asi 6 vekslákov, ktorí majú pravdepodobne zistené príchody vlakov z Prahy a pomerne slušne sa aj česky dohovoria. Všetkých za radom odmietame a smerujeme k pláži. Cestou stretávame kopec zárobkovo aktívnych občanov, ktorí bohatnú na vážení turistov. Sedia s váhou pred sebou a očami premeriavajú hmotnosti okoloidúcich. Jedno odváženie stojí 0,5 leva (8Sk). 
Už sme tu, piesok je trochu špinavý, ale nám to neprekáža. Okúpeme sa a okamžite sa s maximálnym nasadením púšťame do výstavby pieskového hradu na ktorý som sa tak tešil. S vysoko technologickými nástrojmi charakteristickými pre Homo erectus si pomáhame pri výstavbe a v teple, na ktoré nie sme pripravení, zisťujeme, že tento druh nemal ľahký život. S Peťou ideme do mesta nakúpiť suroviny potrebné na prežitie a Robo s Pablom medzitým dokončujú stavbu. Teplo rozpútalo letnú búrku a my zasa mokneme. Krúpy zasypávajú celé mesto a naklonenými chodníkmi sa valia litre vody. Ponáhľame sa s Peťou na pláž, kde nikto nie je a hľadáme naše veci, Pabla a Roba. 
Nachádzame ich skrytých v bezdomoveckej búde kúsok od pobrežia. Kontrolujem si svoje veci a zisťujem, že mám pláštenku od bezdomoveckého hovna. Pablo na tom nieje vôbec lepšie a má od neho batoh. Za chvíľu prestáva pršať a my môžme vyliezť z tohto útočiska. Vraciame sa na pláž, dokončujeme hrad a vešiame si mokré veci na slnečníky. Hrad je naozaj majestátny a priťahuje oči všetkých okoloidúcich ľudí. Dokončujeme ho rýchlo, lebo nastáva čas, kedy by sme si mali hľadať miesto na nocľah. Plán nevyšiel a my sa opäť predierame ulicami v noci, kedy sú omnoho nebezpečnejšie. Po x-tý krát na nás útočia psy, a pochybné dvojnohé stvorenia blízko pripomínajúce ľudí si od nás pýtajú cigarety. Nakoniec končíme v blatovom zákopisku ala Verdun 1917, kde si konečne môžem odpočinúť vo svojom mokrom spacáku.
Nachádzame ich skrytých v bezdomoveckej búde kúsok od pobrežia. Kontrolujem si svoje veci a zisťujem, že mám pláštenku od bezdomoveckého hovna. Pablo na tom nieje vôbec lepšie a má od neho batoh. Za chvíľu prestáva pršať a my môžme vyliezť z tohto útočiska. Vraciame sa na pláž, dokončujeme hrad a vešiame si mokré veci na slnečníky. Hrad je naozaj majestátny a priťahuje oči všetkých okoloidúcich ľudí. Dokončujeme ho rýchlo, lebo nastáva čas, kedy by sme si mali hľadať miesto na nocľah. Plán nevyšiel a my sa opäť predierame ulicami v noci, kedy sú omnoho nebezpečnejšie. Po x-tý krát na nás útočia psy, a pochybné dvojnohé stvorenia blízko pripomínajúce ľudí si od nás pýtajú cigarety. Nakoniec končíme v blatovom zákopisku ala Verdun 1917, kde si konečne môžem odpočinúť vo svojom mokrom spacáku. 
Komentáre