Po predchádzajúcom náročnom dni, kedy sme prešli v nočných a ranných hodinách celé hlavné mesto Rumunska, ráno vstávame až o pol desiatej. Po konzultáciach s ujom informatom vo vlaku sa vydávame z Bukurešti smerom na Brašov. Na asi šesťprúdovej ceste na okraji Bukurešti stopujeme pri autobusovej zástavke a nie sme sami. Ako hovoril Informat, meštiaci zďaleka nie sú takí ochotní ako ľudia v malých mestečkách Transylvánie a stopovanie tu bude oveľa ťažsie. Tentoraz čakáme asi 35 minút, ale úspech sa dostavil. Zastavuje nám auto a berie nás všetkých štyroch. Jazda je poriadne únavná. Batoh mi sedí na kolenách všetkou svojou váhou a spredu mi tlačí na pľúca. Na zadných sedadlách sedíme ešte s Robom a Peťou, ktorý do môjho trpiaceho a pod kolenami aj tŕpnuceho tela zarývajú lakte každý z inej strany. Je to náš najdlhší, približne 90 kilometrový stop a v Pitesti vystupujeme všetci zmučení tesnotou. Zasa prší. Nemáme sa kde ukryť a tak stopujeme prakticky ihneď po tom, ako sme boli vysadení. Zastavujú nám prevažne taxíky, ktoré stopujeme omylom, keďže niesú poriadne označené, ale často zastavujú aj samé v momente keď vidia štyroch turistov s batohmi na okraji cesty. Nechceme nič platiť a cenu si taxíkári stanovujú od počiatočných 25 až na 10 leu do Câmpulungu. Nakoniec nápor dažďa zlomí našu tvrdohlavosť a platíme si 10 leu za odvoz plateným stopom. Potrebujeme sa dostať ešte dnes čo najbližšie k Brašovu, krátka pauza na jedlo a ďalšie stopovanie. Zjavne sú naše telá nesúce batohy so zdvihnutým palcom zaujímavé. Postupne sa pri nás zastavujú ľudia, ktorí nám radia ako správne stopovať, či len ľudia, ktorí nemajú čo s voľným časom, tak sa na nás pozerajú. „Neprebudený“, ako sme si ho pomenovali, na nás ustavične civí riadnych 20 minút. Spod ťarchy jeho pohľadu sa dostávame až v momente, kedy svoju pozornosť presúva na ženu v sukni odchádzajúcu postrannou uličkou. Po tom, ako žena odkráča na vzdialenosť, v ktorej je objekt podobných rozmerov pre normálneho človeka už 2 minúty voľným okom nepozorovateľný, presúva sa Neprebudený o 15 metrov, a dovršuje svoj trojboj sledovaním predavača v trafike.
Dnes sa nechceme deliť a tak stopujeme opäť štyria. Zastavuje nám mercedesácky mikrobus a my sa tešíme, že sa nemusíme tlačiť. Mikrobus sa okamžite rozbehol na 120km/h a s pribúdajúcimi dedinami tempo zvyšuje. Pravidelne trúbi na všetko v dosahu 10 metrov vedľa cesty. Sedím úplne vzadu prikovaný rýchlosťou do čalúnenia a s vyplašeným pohľadom sledujem do čoho nabúrame. V spätnom zrkadle v strede auta zachytávam obraz flegmatického výrazu vodiča, ktorý sa tvári akoby stál na červenej. Prešli sme tri dediny a on stále nemrkol. Prostredie okolo mňa sa mihá tak rýchlo, že strácam schopnosť rozoznávať budovy od živých objektov. Až vo chvíli kedy si rozpomínam na slová modlitieb, vodič konečne spomaľuje a zapína si bezpečnostný pás. „Policajti“ informuje nás po tom, ako na neho protiidúce autá blikajú. Na chvíľu sa upokojím a po dlhom momente aj vydýchnem. Sledujem cez okno zničené havarované auto v potoku, čo mi opäť prinavráti tep na pôvodných 200/140. Krátko nato vystupujeme a pravdepodobne už nikto na ďalšiu cestu ani nemá chuť. Zastavujeme sa v obchode Wolf supermarket, ktorý ma oddelené toalety. 
Nastáva hromadná hygiena a konečne si umývame vlasy. V neprirodzenej polohe, krčiac sa pod vodovodným kohútikom, mi oči vsali pár kvapiek očidráždiaceho šampónu, ale pocit čistoty bol aj tak nenahraditeľný. Sušíme si vlasy pod ohrievacím ventilátorom na sušenie rúk a Pablo sa dokonca stíhol oholiť. O 21 nás čistých vyhadzuje sbskár a my sa vydávame za dedinu hľadať priestor na spánok. Najideálnejším miestom na zakotvenie sa zdá byť lúka za ostnatým plotom.
Komentáre