Ráno vstávame, no celonočný dážď ešte ani nezaspal a naďalej vytrváva v pomerne silnom tempe. Sme si vedomí, že nemôžeme ležať celý deň v stane a vydávame sa preto ďalej na dobývanie Rumunskej krajiny. Potom ako sme objavili dieru v ostnatom plote sa popri chemickej továrničke touto skratkou rútime k automobilnej ceste. Náš prvý zahraničný stop ušetril naším nohám zopár kilometrov a tie odpočinuté vystupujú až v Hunedoare, pod najväčším rumunským opevnením. Pri hladaní tohto hradu blúdime a časom sa nás ujímajú dve mladé ochotné Rumunky. Vedú nás na odľahlé miesto podivnými uličkami so zanedbanými budovami a ja sa začínam strachovať o svoje orgány pri predstavách nesterilných skalpelov v rukách rumunskej obdoby doktora Mengeleho. 
Cestou stretávame opäť zúrivo sa tváriacich psov, ktorí len tak tak nepokúšu Pabla. Ten duchaprítomne v poslednej chvíli pred seba postavil živý štít. Ten však neobišiel bez ujmy a tak si Robo kontroluje hĺbku vkusu. Dezinfikujeme Roba a ďalej stúpame smerom k hradu. Tu sa nám pred vchodom ponúka Rumun prezliekajúci sa za Maďara, že nám postráži batožinu a ušetrí zopár síl na hrade. Láka Pabla do svojej drevenej búdy a my iba zvonku sledujeme tieňohru, čo sa udeje. Pablo sa zohýňa pod Rumunom, ktorý sa naprahuje s dreveným klackom v rukách a .......
Hmmm, zasa halucinácie. Asi som už unavený. Kráčame s batohom na pleciach už tretí deň a hoc pred kolektívom niesom ochotný priznať únavu a kŕčovito udržujem tvár v usmievavej podobe, sily, ktoré som mal rozplánované na 14 dní mi utiekli v priebehu tretieho.
Vstupné na hrad je len 3 leu a my sme nadšení zo skvelej ceny.
Pri ceste naspäť do mesta pod pevnosťou Roba napadol skoro aj kôň. Tentokrát azda len šťastiu vďačíme, že sa incident skončil prakticky skôr ako sa začal. Hoc kôň ešte niaku tu chvíľu vrčal a nespokojne zazeral na svoju takmerobeť.
Prichádzame na námestie a s ním prichádza aj úľava po nebezpečnej ceste k a z hradu. Na malom námestí sledujeme približne 5 ročného chlapca ako sa bicykluje na ráfikoch bez pneumatík. Pri tomto pohľade nám zavadzajú iba misionári, ktorí prišli do krajiny šíriť vieru.
Svoju prácu robia naozaj tvrdohlavo a keď sa pýtame na smer do mesta Hateg, odpovedajú nám, že smery sú rôzne a ak chcem, tak kľudne môžem veriť aj v strom vedľa mňa.
Odchádzame na ďalší stop k jazeru. Auto nám zastaví asi po 5 minútach.
„Lak Teliuč ?“ pýtam sa vodiča na smer.
„Yes, Lak Teliuk“ Nasadáme do auta a nasledujúcich 20 minút sa trasiem na zadnom sedadle. Strachom z agresívnej jazdy rumunského vodiča a nemalý podiel natom má aj stav rumunských vozoviek, ktoré dokážu roztriasť aj ponáhľajúceho sa ježka.
Vystupujem a vidím Lak Teliuk, čo je dostatočným dôvodom obrátiť sa a kráčať niekam inam.
Po dvojhodinovej túre upršaným lesom sa dostávame k ceste. Skúšame stopovať a opäť to netrvá dlhšie ako 5 minuút, keď nás vodič berie všetkých štyroch do Hategu, kde narazíme na svoju srdcovku na cestách – Spar.
Večera bude sladká. Rozhodujem sa medzi korpusom na krémeš a korpusom na tortu. Som trochu nerozhodný a keď vychádzam z obchodu, zisťujem, že je tma. Rýchlo smerujeme za dedinu, založiť si táborisko a nabrať nové sily na ďalší namáhavý deň. Pred spaním ešte obdivujeme Pabla, ktorý si po vykonaní veľkej potreby dokázal vytrieť zadok iba do jednej servítky, pričom časť z nej použil na origami papierového draka.
Komentáre