Ráno vstávam ohlučený a s vygravírovanými pásmi na celom chrbte od tlaku štvorlatkovej lavičky. Narovnávam telo prechádzkou k tankom a k futbalovému štadiónu na ktorom dedinčania pasú ovce. Nasadáme na vlak do Ruse, aby sme sa tu mohli oddávať päť hodinovému čakaniu na ďalší spoj.
Čakanie si krátime spoznávaním tohto mesta, akurát Roba neschopného chôdze nechávame na stanici strážiť batohy. Pri návrate ho spoločnými silami všetci traja klameme o úžasnych architektonických skvostoch, ktoré vyrastajú v Ruse prakticky spontánne bez pričinenia človeka. Rozprávame si príbehy o vymyslenenom misionárovi z Poľska, pričom si jazykom vyberám zo zubov zaseknuté zvyšky môjho imaginárneho kokosového zákusku, ktorý som zhltol v miestnej cukrárni. Všetky fikcie píšeme aj do denníka a Robo sa pravdu o nudnom Ruse dozvedá až teraz. Čau Robo : ) Z Ruse nás vlak vytrháva do Nord Giurgiu a následne do Videle. Pri hľadaní nocľahu nás opäť napadajú psy, tentokrát sú však len dvaja a tak útok ustojíme bez strát. Prespávame na ropnom poli.
Deň 12 - Hurá, ropné pole
16.09.2008 18:39:52

Komentáre