Vstávanie z tohto pohodlia je ťažšie ako zvyčajne, a tak mi trvá 21 minút a 20 sekúnd, ako mi to stopol Pablo, náš hlavný časomerač. Postupne sa však presúvame na cestu a opäť stopujeme. Zastavuje nám auto a vyráža skorej ako zatvárame dvere. Pablo kričí a následne nám aj šoférovi oznamuje, že mu auto prešlo zadným kolesom cez pätu. Je to iba druhý krát, čo nesedí na sedadle vpredu pri šoférovi a táto neskúsenosť nasadania na zadné sedadlá sa mu stala osudnou. Sedí pri mne a kontroluje si ako mu pneumatika zničila topánku. 
Na druhý stop do Tsareva (Careva) sa už delíme. Robo so zlomeným prstom a porezaným chodidlom stopuje s Peťou a ja zase s Pablom, čím sme si rozložili "mrzákov" do skupín. Druhý stop vyšiel lepšie a šofér nám po odvoze dáva ako keby na výslužku ešte dve fľaše Uza, balkánskeho 40% alkoholu. Stretávame sa v Tsareve s cieľom doraziť do Turecka na kebab. Stojíme približne hodinu na ceste a prešli okolo nás 2 autá. Vzdávame sa v momente kedy aj tretí vodič ukazuje gestami, že stojí za rohom a otáčame sa naspäť. Sledujem ako Robo s Pablom vedľa seba krívajú a uvedomujem si, že napriek ich obrovskému odhodlaniu, ktorým zabili myšlienky na bolesť, naše šance na dobitie Retezatu klesajú. Stopujeme opäť smerom do Prímorska. Robo s Peťou mali šťastie a zastavuje im luxusný Passat. Ja s Pablom nastupujeme do zafajčeného Tranzitu plného robotníkov. Sedím niekde medzi sedadlom a zemou. Robotnící nám ponúkajú trúsivé keksíky a keď si Pablo berie a zbiera omrvinky slušne v tričku, robotnícke osadenstvo mu ukazuje nech to hodí na zem rovnako ako oni popol a špaky.
V stopovaní sa nám celkom darí a na večer nás berie všetkých štyroch vodič do Nessebaru. S Pablom a Robom sa krčíme v priestore pre psov za mriežkou oddeľujúcou kabínku, ale sme vďační aj za to. Nessebar má byť pekné historické mesto a my vystupujeme na jeho okraji, aby sme ľahšie našli miesto na spanie. Vydávame sa skrz les a prechádzame pravou cigánskou osadou s kočmi a odparkovanými koňmi priviazanými o stromy. Tu spať nemôžeme a tak hľadáme ďalej. Pri pešej túre cez celé mesto na pláž sa Pablo sťažuje, že ho bolí prejdená päta. Chodí pomalšie a tak pláž dosiahneme až za tmy. Okamžite sa rozložíme na piesku a plavčík nám dohovára, aby sme nezakladali oheň a neboli príliš hluční, inač môžme na pláži prespať. V noci sa kúpeme a tešíme na spanie za zvuku morských vĺn. Jedinou chybičkou kaziacou idylku je nepredýchateľný smrad v našom okolí.
V noci zo spánku rozprávam :“hmm, dobré rybyčky“, no zápach podobný skapatým rybám hovorí niečo iné.
Komentáre